Budím sa nad ránom, po tme mi vystupuje do očí vlnenie, kreslí sa vo mne, stúpa a narastá, ticho ma unáša na modré úpätie. Na stole predo mnou leží ostrý obrázok. Obrázok z čias, keď padal belasý sneh. Kráčam v ňom do kopca tak len celkom naľahko, podo mnou leskne sa blednúca záplava striech.
Ľahké kroky už cítia breh. V našich stopách sa roztápa sneh - už nič viac nepadá. Trávnaté vône letia hore strmšie ako svah. Na vrchol vlny s nami stúpa náš nočný pot a denný dych. Naše kroky už cítia breh. V ľahkých stopách sa roztápa sneh na vrchole vlny.
Diaľnice zaplavuje svišťanie, vlaky plné lesklých nákladov režú rozospatý deň. Cítim, ako sa voda chveje v priezračných nádržiach, som plný odleskov a chvenia koľajníc. Bez dychu beží po asfalte môj rastúci tieň. Na križovatkách kmitá svetelné znamenie. A rachot sa blíži - sklo sa triešti, oceľ preniká vzduch - mokrý deň sa vylupuje z dažďa dokorán. Tak prestúp, prestúp v mori mokrých tvárí, rýchlo prestúp k mokrým stopám zrodeným do rýchlosti zovšetkých mokrých strán. Cesty tečú ďalej samé - dávam bodku za vodu, ale vlna stúpa ďalej. Až tam, kde v diaľke pláva modrý vrch.
Vraciam sa po schodoch, morký a ustatý, izba ma prijíma plného záchvevov, ktoré rozvíril deň: Nad mojou hlavou, v hlbokom spánku, mi povieva ako jediný list, čo má kalendár, ľahučko povieva môj modrý tieň.
Ľahké kroky už cítia breh. V našich stopách sa roztápa sneh - už nič viac nepadá. Trávnaté vône letia hore strmšie ako svah. Na vrchol vlny s nami stúpa náš nočný pot a denný dych. Naše kroky už cítia breh. V ľahkých stopách sa roztápa sneh na vrchole vlny.
Budím sa do rána, vo svetle ma reže do očí vlnenie, kreslí sa vo mne, stúpa a narastá, ticho ma unáša na prudký svah. Na ceste pred nami sú stopy neznámych zvierat a vtákov, čo neuzrieš kým celkom nezmizne posledný sneh. Kráčame do kopca tak, len celkom naľahko - ľahko stúpame na modrý vrch, na strmý breh.