od vekov putuju nad vodami, nad svetom, na kridlach nosia slavu, radost, plac i bol, od vekov povievaju tichou piesnou z dob minulych i sucasnych spevov luk a hol
len malo odola, co koren plytko ma, vetru v slabosti, zeme krutosti len malo odola, co v ucte nechova vichri v marnosti, vlastnej hluposti
od vekov hybu tokmi mohutnych oblakov, vody z koryt vyzenu do tichych dolin, od vekov siria skazu silou ukrutnou, skaliska rucaju do sikov stromov, bylin
len malo odola, co koren plytko ma, vetru v slabosti, zeme krutosti len malo odola, co v ucte nechova vichri v marnosti, vlastnej hluposti
ked nastane ticho tajomne a svetom bezvetrie panuje, ked vetry poduvat prestanu, obalky opat zvestuju, co stat sa ma a pride, ked v mrakoch ozije jeho tvar, nad krajom spocinie jeho zrak, ked vetry zapocnu svoju put, na slavu striboga zvolaju a zacnu dut nad svetom