ked v ohni leta prahne zem, hlboko je skryta zelen v smadnych korenoch a listie tazko dycha v ohni slnka deti kvetiny tela skrutene sta ruky starca v zlti odete
len dazdom z nebies, vodou, zivot prekvita niet ziadnej inej moci co zelen prebudza len dazdom z nebies, vodou, zivot prekvita nic nenahradi dar, co z utrob vyviera
vtedy ako vykupenie z palav muk je dazd ked z utrpenia zeme rozplacu sa nebesia volou bohov v bleskoch vytrestaju skupe mraky vrasky tvare zeme zmocia prudy ich krvi
len dazdom z nebies, vodou, zivot prekvita niet ziadnej inej moci co zelen prebudza len dazdom z nebies, vodou, zivot prekvita nic nenahradi dar, co z utrob vyviera
nezvratny kolobeh pocina rosou put, ked sa do hmly premeni v palavach zanecha zem, splynie s oblohou kym sa v dazdi navrati
zivel mnohych tvari, vsemoznych zrodov z tisicok zriediel prameni nesputanou silou vsemocnych tokov zahubi no i pohladi