Ján Botto - Smrť Jánošíkova | Текст песни

• Тексты песен
• Ján Botto
• Smrť Jánošíkova

http://zlatyfond.sme.sk/dielo/85/Botto_Smrt-Janosikova/2

Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? — dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli! Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater; jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom[4] bola povíjala. To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece, keď idú po háji, celý sa trbliece. Košieľky zelené, striebrom obrúbené, klobúčky obité, orlom podperené; valaška, karabín[5] a pištoliek dvoje: to sa chlapci, to sa, potešenie moje! — Keď vatru rozložia na hronskom pohorí: v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. A keď si od zeme chlapci zadupkajú: dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne! Hory, šíre hory — to ich rodné dvory, hole, sivé hole — to ich voľné pole — a na tom Kriváni zámok murovaný: ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!… A ten ich kapitán, to je len veľký pán! Perečko beľavé, červený dolomán;[6] keď ide po hore, ako ranné zore, keď ide po lese, celý svet sa träsie! Od Tatier k Dunaju ľudia si šopkajú: Ber, pane, tie dane, však príde rátanie. Ber, vĺčko, však ty to zaplatíš raz kožou! nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov: „Stoj! tisíc hrmených!“ — vyskočia desiati — „stoj! — daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!“ Nad hlavou paloše, na prsiach pištole: „Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!“ — Od Tatier k Dunaju siroty spievajú: Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju! Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera, a to takou mierou, ako nám on merá. Merá nám on, merá dukáty z klobúka, červenú angliu[7] od buka do buka. Nad horou na skale perečko sa belie: kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele! Bo kohos’ Jánošík na paloš[8] načiara, tomu nespomôžu ani tria cisára; a komu odpíše lístoček trirohý, toho nezachráňa múry do oblohy. Raz junák zapískne — z dvanásť pušiek blyskne; druhý raz zapískne — tisíc chlapcov zvýskne; tretí raz zapískne — šabličky zazvonia zhora od Považia, zhora od Pohronia — a jedným sa hlasom ozvú štyri strany: „My sme u nás doma — my sme tuná páni!“ Horí ohník, horí — nie jak voľakedy — a okolo ohňa desať chlapcov sedí. Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia — do ohníčka hľädia, slovka nepovedia. Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje — skočia — zavzdychajú: „Jaj, naše nádeje! Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko! Čakáme na teba sťa na ten deň z neba. Svitaj, Bože, svitaj, žeby bolo ráno, aby nás ohrialo slnko maľováno!“ Už vatra dohára jak obetná žiara, a chlapci sťa sochy okolo oltára, sedia oni, sedia do ohníčka hľädia — do ohníčka hľädia, slovka nepovedia. Už plamenček malý, — už len blysk slabušký na nich sťa na hroboch svätojánske mušky; už i ten plamenček pomaly zhasína — už temno, už ticho jak v stred cintorína. A kdesi č

Ján Botto еще тексты