Biely závoj vie, lásku zotrel hriech, stúpam žilou riek -- vraj som travič studne jeho pokoja, dušiam vrátiť smiech -- v noci čepeľ zavrie cestu do raja.
V čiernej zemi bodliak smie leskom pýchy dýchať, ruky moje udatné -- to pomstia! Mlčal som ja mesiac-dva, kým ruža nehy zvädla, lúka bôľu vyrástla -- do horstva!
Dôkaz chtíča pláva, vrie v kobkách ženských duší, kým sa barbar nadýchne -- dodýcha! Po stehnách steká ľudský žiaľ v kolobehu zrady, odvahu mi, Bože, daj -- do vraždy!
Zvučné zvony ciest, horské tône briez, premeňte sa na svedkov, keď ťažký čas príde, očistite meča hlas, kým farba z lúky zíde.