V útrobách zhasnutých lámp, smutná duša bdie. Slané slzy máčajú tvár, celú noc aj deň.
Úder straty nezmizol, krutý svet sen premohol, chorobou. V duši nastal nemý hlad, po túžbe byť opäť snáď, len s tebou.
R:Nevnímam čas, do žíl prúdi mi mráz, v očiach mám tvoju tvár, je tak nevinná. Že život nie je fér, tak to teraz už viem, z fotky zostal len rám v kúte sám, v kúte sám.
V útrobách tých štyroch stien, krehké telo spí. Zranitelný úsmev dvoch líc, už sa nevráti.
Úder straty nezmizol, krutý svet sen premohol, chorobou. V duši nastal nemý hlad, po túžbe byť opäť snáď, len s tebou.
R:Nevnímam čas, do žíl prúdi mi mráz, v očiach mam tvoju tvár, je tak nevinná. Že život nie je fér, tak to teraz už viem, z fotky zostal len rám v kúte sám, v kúte sám.
nevnímam čas, do žíl prúdi mi mráz, v očiach mám tvoju tvár, je tak nevinná. Že život nie je fér, tak to teraz už viem, z fotky zostal len rám v kúte sám, v kúte sám.