Keď nemôžeme prestať, veď čas nám unikol ilúziou miesta, postupnosť pretrhol. Keď obletíme kamene, ony zostanú nemenné a my pritom starneme a ani nevieme.
Nieže zabudneš na krásne dni, nieže zanevrieš na posledný mám chuť len lietať, uniknúť, len sa trblietať a mať sladkú chuť.
Keď obchádzame miesta ľahkosťou ukryté náš strom, čo skrýval hniezda, dve mená vyryté spomienky sa derú na steny, obraz, čo si mi dal Keď klinec so stenou bol zrastený, pri dverách si stál.
Zatiaľ len tuším, kadiaľ nemám hlučne kráčať nech nevyruším cestu, kde môžeme opäť začať.