Zverina: Keď ráno vstanem strašne ma bolí hlava, v ústach mám sucho - prach - piesok - púšť Sahara, vonku zas prší dážď mi pripomína slzy tvoje chutili jak med, myslel som, že Ťa mám navždy, všetko je šedé ako v starom opustenom kine pripadám si jako by som žil v čiernobielom filme,akoby to bolo včera čo si zabuchla dvere, už je to rok, odvtedy stále spávať neviem, ohrýzam si nechty a pozerám sa do steny, hodiny a pritom tam nie sú ani obrazy, sedím tu sám v tomto veľkom opustenom byte pozerám na dvere a dúfam že niekto príde, som tu ako väzeň, zatiahla sa opona, nedokážem odísť preč Prison Break sa nekoná na ruke mám vytetované: MUSÍŠ VYDRŽAŤ!!! na druhej smrť je vykúpením, ja neviem odolať.
Marcel Palonder: KEĎ SI PREČ, tak je mi stále zima, KEĎ SI PREČ, nikto ma neobjíma, KEĎ SI PREČ, chcem cítiť chuť tvojich úst, KEĎ SI PREČ, tak stále myslím na smrť.
Zverina: Pozerám na telefón celý deň nik nevolá, trhám si vlasy, a hlavu mám už dohola, potom mi zavoláš s úsmevom, že videl Ťa, že bola si tam s iným, že si sa strašne bavila, že vyzerá to tak, že naozaj šťastná si, prečo zúrim??? prečo ma to vôbec neteší??? plačem kričím a búšim päsťou do steny v hlave počujem tvoje slová, sú ako ozveny, sedím skrčený a zlomený v rohu izby, oblepil som okná potrebujem sa skryť do tmy, jedlo už nemá chuť a víno nemá farbu kvety vyschli chcem a ja, už nebudem piť vodu, počmáral som steny sú na nich divné obrazy rozprávam sa sám so sebou dávam si divné otázky, začínam mať paranoje asi som sa zbláznil pripadám si okradnutý, cítim sa prázdny, žiletka na stole volá na mňa: „SKONČI TO!!! NEBUDE TO BOLIEŤ, TAK POĎ TAK UROB TO!!!“ ešte naposledy pozriem na tvoju fotku a potom beriem do rúk svoju novú kamarátku.
Marcel Palonder: KEĎ SI PREČ, tak je mi stále zima, KEĎ SI PREČ, nikto ma neobjíma, KEĎ SI PREČ, chcem cítiť chuť tvojich úst, KEĎ SI PREČ, tak stále myslím na smrť.